Vzdelávanie inak
Projekt logo

    Projekt Implementácia školského vzdelávacieho programu inovatívnymi vzdelávacími metódami a pomôckami v našom Gymnáziu Ladislava Novomeského Senica zaviedol do Viedne do technického múzea študentov 1. ročníka a V.O v utorok 20.4.2010, aby si doplnili a utvrdili svoje vedomosti z fyziky priamym kontaktom s rôznymi druhmi strojov, prístrojov a ďalších technických zariadení či modelov. So záujmom a nadšením si vyskúšali, ako fungujú fyzikálne javy, menia sa fyzikálne veličiny, ako rôzne stroje a prístroje slúžia človeku, uľahčujú mu život i ako ochraňujú jeho zdravie.
Podobné zážitky mali tiež študenti 2. ročníka a VI.O, ktorí sa tohoto vzdelávacieho projektu vo Viedni zúčastnili vo štvrtok 22.4.2010.
Odchádzali spokojní s tým, čo videli a mohli si overiť a vyskúšať, ale prejavili i názor, že čas strávený v múzeu mohol byť aj dlhší.
Výsledok exkurzie svedčí o tom, že finančné prostriedky EÚ vynaložené na tento projekt boli využité k spokojnosti tých, ktorým boli určené.

Mgr. Milan Bošák



„Pani učiteľka, poďme sa hrať“

    Kto povedal, že učenie nemôže byť zábava, dopustil sa veľkého omylu. Veď už pred takmer 400 rokmi sa jeden z najuznávanejších pedagógov histórie nechal počuť slávnym výrokom pojatia výučby ako zábavy. „Škola hrou“, povedal Ján Amos Komenský.
Že týmto heslom takpovediac „trafil do čierneho“, dnes už vedia aj žiaci prvého a druhého ročníka Gymnázia Ladislava Novomeského. V rámci projektu Implementácia školského vzdelávacieho programu inovatívnymi vzdelávacími metódami a pomôckami navštívili v dňoch 20.4.2010 (prvý ročník) a 22.4.2010 (druhý ročník) Technické múzeum vo Viedni.
Skeptický čitateľ by teraz určite povedal: „Múzeum?! Toto že je škola hrou? Veď nudnejšie miesto hádam ani neexistuje.“
Nuž, áno. Keď sa povie „múzeum“, väčšina ľudí si predstaví hodiny a hodiny nezáživného prechádzania sa pomedzi exponáty, ktoré návštevníka ani pri najlepšej vôli nezaujmú. Do tejto kategórie však spomínané Technické múzeum rozhodne nepatrí. Pozrime sa teda bližšie, čím je také výnimočné.
Pri vstupe do klasickej bašty čias minulých si človek ako prvú všimne záplavu všade prítomných tabuliek „nedotýkať sa“. Vo Viedni tomu nebolo inak. Pozorný návštevník si ale po chvíli všimne, že pri viacerých exponátoch tento výstražný nápis chýba. Nie, nikto ho tam nezabudol dať, absencia je zámerná. Práve tu sa otvárajú brány nespočetných možností vyskúšať si veci na vlastnej koži.
Sadnite si napríklad na taký obyčajný rotoped. Až okúsite, koľko námahy vás stojí vytvoriť šliapaním dostatok elektriny na zapnutie obyčajnej televízie, určite si dvakrát rozmyslíte, či pri odchode necháte svietiť v izbe. Keď človek musí energiu za cenu vlastnej námahy sám vyrobiť, hneď si ju začne viac vážit.
Vidieť názorný model, ako v starovekom Egypte desaťtisíce robotníkov stavali obelisk na poctu svojmu panovníkovi len za pomoci tých najprimitívnejších technológii, je tiež určite lepšie, ako počúvať nemastné - neslané rozprávanie učiteľa dejepisu. Zažiť, ako sa obrovská masa kovových súčiastok, pravdepodobne starších ako návštevník sám, po jedinom stlačení gombíka rozhýbe plniť svoj účel je takisto omnoho zaujímavejšie než siahodlhý výklad o výrobných postupoch.
Žiaci najrôznejších vekových kategórii so železnou vytrvalosťou na svojich pedagógov skúšajú vetu: Pani učiteľka/pán učiteľ, poďme sa hrať,“ len čo im na to kalendár dá najmenší dôvod. No tentoraz generáciami študentov uznávané heslo nenarazilo na tvrdú stenu odporu vyučujúceho. Tentoraz žiaci skutočne na cely deň opustili školské lavice a vydali sa cestovať časom.

Soňa Pláteníková


Fotogaléria ...